Úvod novembra je už jedno celé storočie neodmysliteľne spojený s aktom ukončenia Prvej svetovej vojny, známej v historiografii aj pod názvom Veľká vojna. Na jej frontoch padli milióny vojakov z rôznych sociálnych vrstiev spoločnosti, rôznej národnosti i vierovyznania. Medzi obeťami nájdeme aj našich predkov z Polhory.
Keď sme pred mesiacom diskutovali s našimi deviatakmi o dopadoch Prvej svetovej vojny na životy rodín ich predkov – Polhorcov, tak jedna z prvých otázok smerovala na presný dátum ukončenia tohto celosvetového konfliktu. Žiaci majúc v čerstvej pamäti nedávnu hodinu dejepisu odpovedali jasne a jednoznačne, vojna bola ukončená podpisom prímeria medzi Nemeckom a štátmi Dohody vstupujúcom do platnosti o 11 hodine 11 minúte 11 dňa 11 mesiaca roku 1918.
V zákopoch Veľkej vojny zahynulo množstvo vojakov, vrátane Oravcov i Polhorcov. Ako symbol vzdania úcty za ich životy inicioval Jozef Krupa z Klubu vojenskej histórie Beskydy výstavbu zvoníc na jednotlivých vojnových frontoch. K dnešnému dňu boli tieto zvonice osadené na Skura vrchu pri Osadnom (2015), Dolnej Lehote (2018), poľskom Jangrote (2018) a napokon v obci Vinišče, Občina Renče-Vogrsko v Slovinsku (2022).
A práve na slávnostné odhalenie zvonice v Slovinsku si teraz zaspomíname. Začneme však v rímsko-katolíckom kostole v Oravskej Polhore, v nedeľu 15.mája 2022 o 8:00 hod. Duchovný úmysel rannej sv.omše, celebrovanej našim farárom vdp. Róbertom Slotkom, bol venovaný spomienke na rodákov z Polhory, ktorí položili svoj život počas tejto vojny, ale aj za súčasných pútnikov odchádzajúcich na odhalenie zvonice do Slovinska. So sebou zobrali aj p.farárom požehnaný veniec, sviecu čoby symbol večného svetla, hrudku hliny z Oravskej Polhory i Novote ako symboly ľahkej zeme pre našich rodákov i odparenú soľ z polhorského minerálneho prameňa, ktorá mala symbolizovať vôňu a blízkosť domova pre tých, ktorí naveky ležia na vojenských cintorínoch Slovinska i Talianska.
Dnes už nebohý gajdoš Jozef Luscoň (alias Gazdicek) vyjadril jedného dňa svoje želanie, aby polhorský gajdoš zahral našu pesničku jeho ujovi Jánovi Gazdíkovi, ktorý zahynul v roku 1917 na sočskom fronte. Na rozdiel od čestného občianstva obce, ktoré si prebral osobne z rúk starostu Michala Strnála, mu bola táto jeho túžba vyplnená až posmrtne. Jej splnenia sa ujal jeho nasledovník – Anton Nevedel. Tóny jeho gájd pohladili na duši nielen nebohých Jána Gazdíka s Jozefom Luscoňom ale aj celé osadenstvo zúčastňujúce sa pietneho aktu.
Oravská delegácia sa vydala na cestu z Dolného Kubína cez Rakúsko do slovinskej Bukovice v pondelňajšie ráno. Z predstaviteľov samosprávy cestovali starostovia dolnooravských obcí i Pavol Jurina, manžel županky Eriky Jurinovej, ako jej osobný zástupca. Ten bol zároveň aj reprezentantom folklórneho súboru Oravan.
Hlavný program bol naplánovaný na utorok 17.mája. Ako prvý sme navštívili vojenský cintorín v Bukovici, kde našli svoj odpočinok padlí vojaci zo sočského frontu. Cirkevný pietny akt viedol vdp. Stanislav Brtoš, kňaz Spišskej diecézy. Ako dar svojim predkom sme na cintoríne uložili veniec, sviecu, soľ i hlinu z Polhory. Zaznela aj naša ľudová pieseň v podaní gajdoša Antona Nevedela, čím bolo naplnené prianie polhorského gajdoša Jozefa Luscoňa. Záverom odzneli tóny slovenskej vojenskej ľudovej piesne Na Kráľovej holi v podaní interpreta Pavla Jurinu v hudobnom doprovode Antona Nevedela.
Ďalšie naše kroky smerovali do obce Zalošče, kde sme sa poklonili pri pamätníku obetí Prvej svetovej vojny v tesnej blízkosti kostola sv. Lovrenca. Tu na neoznačených hroboch spočívajú o.i. aj pozostatky vojaka Antona Pidíka z Novote. Práve tu si našla svoje miesto hlina z jeho rodnej obce.
Najväčší cintorín chrániaci pozostatky vojakov bojujúcich na rieke Soči/Isonzo nájdeme na severovýchode Talianska, ide o Vojnový cintorín Redipuglia. Jeho výstavbu realizovali v 30-tych rokoch minulého storočia, aby primárne poslúžil ako miesto posledného odpočinku pre vyše sto tisíc talianskych vojakov Veľkej vojny. Okrem nich tu nájdeme pozostatky všetkých vojakov bojujúcich na talianskom fronte. Súčasťou areálu je aj outdoorové múzeum vojenskej techniky, ktorá bola používaná na talianskom úseku frontu. Pamätník Redipuglia navštívili v minulosti aj pápeži svätý Ján Pavol II. i František.
Vojnový cintorín Redipuglia s múzeom dobovej bojovej techniky
Pri návrate do Slovinska sme sa zastavili pri Bazilike Svetogorske Matere Božje, severne od slovinského mesta Nova Gorica. Pôvodne bolo mesto Gorica metropolou rakúskej korunnej krajiny Kniežacie grófstvo Gorica a Gradisca, po Prvej svetovej vojne pripadlo Taliansku a po roku 1947 bolo mesto rozdelené medzi Taliansko a Juhosláviu (Slovinsko). Takýto stav platí dodnes.
Nova Gorica a Bazilika Svetogorske Matere Božje
Vyvrcholením dňa bolo slávnostné požehnanie zvonice v obci Vinišče. Lepšie povedané v jednom z mnohých vyvýšených zalesnených častí lokálneho regiónu. Okrem predstaviteľa cirkvi, vdp. Stanislava Brtoša, boli aktu prítomní aj veľvyslanec SR v Slovinsku Peter Zeleňák, zástupcovia slovinských miestnych regionálnych samospráv, starostovia oravských obcí, členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy na čele s Martinom Drobniakom a Jozefom Krupom, slovinskí, českí a slovenskí vojenskí historici, príbuzní padlých vojakov ako aj verejnosť zo Slovenska a domáci zo širokého okolia. Našu obec zastupovalo záujmové združenie Polhora v toku dejín.
požehnanie zvonice v obci Vinišče
Príhovorov sa zhostili slovenský veľvyslanec, zástupcovia slovinských regionálnych samospráv, Martin Drobniak vystúpil za slovenského realizátora projektu zvoníc tj. KVH Beskydy, vo svojom prejave ocenil iniciátora myšlienky zvoníc Jozefa Krupu. Záverom sa ujali slova aj jeho kolegovia zo slovinského združenia vojenskej histórie. Po cirkevnom obrade, ktorého súčasťou bolo slávnostné kladenie vencov, nasledoval kultúrny program. Okrem miestnych hudobníkov na ňom vystúpili aj Slováci, Oravci i spevokol “Dolnooravskí starostovia” v doprovode nášho hudobníka Antona Nevedela.
miestny klub vojenskej histórie, ukážka bojovej činnosti (záchrana zraneného vojaka)
Dva mesiace po odhalení zvonice zasiahol túto oblasť Slovinska najväčší lesný požiar v novodobých dejinách krajiny. Požiar spôsobil rozsiahle majetkové škody, odpálil prvo-vojnovú nevybuchnutú muníciu, devastoval prekrásny slovinský les. A zasiahol aj miesto, kde sme odhalili zvonicu. No, tej sa ako zázrakom nič nestalo.
Záverom si už len pripomenieme vojakov z našich obcí, ktorí našli svoju smrť v oblasti obmývanej Jadranským morom.
ORAVSKÁ POLHORA
Ján Belkoťak, nar. 26.12.1892, rodičia Ján Belkoťak a Anna Tyrol, zomrel 24.01.1917 v nemocnici Sankt Daniel (dnes Slovinsko) na následky zranenia, pochovaný na nemocničnom cintoríne
Anton Fedor, nar. 07.03.1896, rodičia Pavol Fedor a Anna Luscoň, zahynul 04.01.1917 v Kostanjevica na Krasu (Slovinsko), pochovaný na vojenskom cintoríne v Novelo (Slovinsko)
Ján Fedor, nar. 26.12.1891, rodičia Pavol Fedor a Anna Luscoň, zahynul v roku 1918 počas ofenzívy na rieke Piava (Taliansko)
Ján Gazdík, nar.19.08.1893, rodičia Ján Gazdík a Anna Talaga (Odbežak), zahynul 20.08.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
Anton Plevjak/Cubinek, nar.19.02.1898, rodičia Ján Plevjak/Cubinek a Helena Dominiak, zahynul 18.06.1918 v Treviso (Taliansko), pochovaný na bojisku
Ján Tarčák, nar. 02.09.1877, rodičia Ján Tarčák (hájnik) a Anna Šutvaj, manželka Mária Gracik, zahynul 18.05.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko) vojenský osud
RABČA
Jozef Belkoťak, zahynul 20.08.1917 vo Vojščica (Slovinsko), pochovaný v Suta (Slovinsko)
Anton Chutňak, zahynul 27.08.1917 v Bilje (Slovinsko), pochovaný v Prvačine (Slovinsko)
Ján Kovaliček, zahynul 28.07.1918 v Portogruaro (Taliansko), pochovaný tamže
Anton Maťuga, zahynul 19.08.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
Jozef Piták, zahynul 23.05.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
Martin Tarčák, zahynul 30.06.1918 v Marcosin (Taliansko), pochovaný tamže
Anton Žitňák, zahynul 19.08.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
RABČICE
Karol Mordel, zahynul 16.07.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
Štefan Sroka, zahynul 18.03.1918 v Udine (Taliansko), pochovaný tamže
SIHELNÉ
Pavol Chudjak, zahynul 31.08.1916 v Oborica, pochovaný tamže
Pavol Chudjak, zahynul 13.08.1917 vo Vrtojba (Slovinsko), pochovaný v Bukovici (Slovinsko)
Jozef Kufel, zahynul 18.06.1918 na rieke Piava (Taliansko), pochovaný tamže
Polhora na Orave 
One thought on “Zahrajte tomu môjmu ujovi … ako aj polhorským, a nielen polhorským, chlapom na talianskom fronte”